~HOME~

~ anime & manga
~ stories
~ pictures
~ sb & fanclubs
~ RECLAMS
---------------------------------------
 



 

Death memories 4. kapitola

9. února 2013 v 17:56 | Mizuki |  Death memories
Po ozaj dlhom čase tu máme pokračovanie tejto poviedky...dnes tu ešte pridám Tears of love a ANGEL.


4. kapitola

Záhadná osoba v čiernom



Sakura bola v železnom "objatí" nejakého chlapa, ktorý držal pri jej hlave zbraň. "Sakura!" skríkol som a automaticky som behal ku nej, ale ten chlap ma zastavil. "Ak nechceš aby sa vyparila, tak stoj tam, kde si!" skríkol a ja som stál na mieste ako pribitý. "Sasuke..." zašepkala Sakura a pozrela sa na mňa. "Prepáč, že som ťa nevarovala..." povedala mi, nevedel som o čom hovorí. "O čom to hovoríš?" opýtal som sa jej. "O tvojom otcovi..." povedala a muž ju začal škrtiť. "Urgh..." vyšlo z jej úst, bol to veľmi bolestný ston. "Hmm, zvláštne. Si duch a cítiť bolesť?" opýtal sa ten muž Sakury. "Čo si mi chcela povedať o mojom otcovi?" opýtal som sa jej. "Ja....gah!" začala ale muž jej zabránil rozprávať tým, že jej stisol silnejšie hrdlo. "Chcela ti povedať, že tvoj otec ťa prišiel navštíviť, Sasuke." Povedal a uškrnul sa. "Lenže nemohol prísť osobne, pretože ho nejaká krava-" prerušil vetu a Sakuru potiahol za vlasy. "Gah!" skríkla od bolesti. "-skoro zastrelila." Dokončil vetu a Sakuru sotil o zem. "A čo chceš odo mňa?" opýtal som sa ho, no skôr som zavrčal ako zviera na svojho nepriateľa. "Chcem aby si ho prišiel navštíviť." Povedal a oblizol si pery. "Nie, Orochimaru! Nechaj ho!" skríkla Sakura, ale ako odpoveď dostala len silný kopanec do brucha. "Stíchni! Dospelí sa teraz rozprávajú! Ty jedno rozmaznané decko!" skríkol po nej a zase ju kopol. "Prestaň!" skríkol som po ňom. On prestal a otočil sa na mňa. "Prečo? Prečo by som mal prestať?! Je to len špina!" skríkol a zase do nej kopol. Aj keď bola duch, videl som ako ju to bolelo keď do nej Orochimaru kopol. Po chvíli prestal a pozrel sa na mňa. "Počkať, vy dvaja! Vy ste zamilovaný." Povedal Orochimaru a zasmial sa. "Nie sme." Povedali sme naraz so Sakurou. "Do toho blbého playboya by som sa nikdy nezamilovala." Povedala a ja som na ňu hodil vražedný pohľad, aj keď viem že mi to nebolo platné, keďže je už mŕtva. Ešte raz som sa na ňu pozrel a pohľadom som jej naznačil, aby to nezhoršovala, ale aby mi pomohla. Ona len prikývla. "Tak....ideme?" opýtal sa Orochimaru a obidvaja sme prikývli. On vytiahol z vrecka zvláštny kameň, ktorý okamžite zažiaril a my sme sa ocitli na úplne inom mieste. Všade bola tma, nevedel som sa zorientovať. "Sasuke?" započul som jemný hlások. "Sakura!" skríkol som a rozbehol som sa za hlasom. "Kde si?" opýtal som sa, ale odpoveď som nedostal. Pocítil som len tupú bolesť a chytil som sa za hlavu. Potom som stratil vedomie a upadol som do tmy. Desilo ma to.

--Sakura--

Počula som Sasukeho ako na mňa volal, ale ja som mu nemohla nič povedať. Ako keby mi niekto zobral hlas. Chcela som zavolať na Sasukeho, ale nemohla som. Chcela som sa pohnúť, ale moje telo, alebo aspoň to čo z neho ostalo, sa nechcelo pohnúť. "Vidíš ho?" zrazu som započula hlas. Nevedela som, kto to hovorí. "Vidíš ho?" znovu sa opýtala tá osoba. Snažila som sa niečo povedať, ale nemohla som. Zrazu som miesto čiernej ničoty, uvidela Sasukeho. Ale nebol to pravý Sasuke, bol malý. Bol to Sasuke keď bol malé dieťa. "Je čas Sasuke..." zrazu sa ozval ten hlas a po tom hlase a pred Sasukem objavila postava. Postava muža, ktorý zvieral kožený opasok. Zrazu sa napriahol a opasok zasiahol svoj cieľ. "Zomri!" skríkol ten muž. Nie! Nie! "GAH!" skríkol malý Sasuke a spadol na zem. "Narodil si sa sám, tak aj zomri sám..." povedal muž a zase ho udrel. Nie! To nesmie! Sasuke musí žiť! Začala som sa mykať a snažila som sa niečo povedať. Ale...nevyšiel zo mňa ani hlások a moje telo sa nedokázalo pohnúť ani o kúsok. Sasuke.... Pomyslela som si a z očí mi začali tiecť slzy. Bála som sa smrti aj keď som už bola dávno mŕtva. Bála som sa vidieť smrť, desilo ma to. A keď som uvidela ako sa ten chlap chystá zabiť Sasukeho, mala som pocit že sa vo mne objavila sila. Možno som detinská, ale cítila som tú zvláštnu silu, mala som nutkanie sa pohnúť dopredu. A tak som sa ešte raz pokúsila pohnúť telom. Dala som do toho všetku moju silu, ktorú som mala. Zrazu sa mi nohy odlepili od zeme a vykročila som vpred. Rýchlo som sa pozrela smerom kde bol Sasuke a rozbehla som sa. Už sa ten muž chcel napriahnuť a zabiť Sasukeho, ale ja som skočila. Síce som sa bála, ale môj strach zmizol v tej chvíli čo som sa stretla so Sasukeho pohľadom. Strach zmizol a prišla radosť z toho že som dokázala zachrániť Sasukeho. A ja som dostala ďalší nával tej zvláštnej sily....

--Sasuke--
Pomaly som sa začínal zobúdzať. Strašne ma bolela hlava, myslel som že mi praskne. Otvoril som oči, ale nič som neuvidel. Všade bola tma. Posadil som sa a zrazu sa silno zabolela hlava. "Au..!" chytil som sa za hlavu a zrazu som započul nejaký smiech. "Opatrne mladý muž..." bol to mužský hlas a nebol mi veľmi sympatický. "Kto si?" opýtal som sa a v mojom hlase bola poriadna várka nenávisti. "Ale, ale...nejaký neslušný chlapec." Zasmial sa ten muž. "Kto si?" opýtal som sa ešte raz a v tme som uvidel záblesk v jeho očiach. Bolo jasné že sa na mne zabáva. Postavil sa a pozrel sa na mňa. "Som Orochimaru..." povedal a ja som sa zamračil. Už som to meno niekde počul. "A ty musíš byť Sasuke, že?" opýtal sa ma a uškrnul sa. "Prečo som tu? A kde je Sakura?" zahrnul som ho otázkami. "Brzdi, brzdi..." povedal a škodoradostne sa zasmial. "Si tu pretože od teba niečo potrebujem a na Sakuru dohliada tvoj otec." Povedal a ja som sa zamračil. "Prečo je môj otec tu?" opýtal som sa zhnusene. "Čo myslíš? Prečo je tu?" opýtal sa ma na oplátku. Tá otázka ma zarazila. Nemal som poňatie prečo tu vlastne je. On sa len škodoradostne zasmial a mne po tele prebehli zimomriavky. Mal som z toho človeka, nie človek to rozhodne nie je, je to monštrum. Mal som z neho strach. "Bojíš sa?" opýtal sa a ja som stuhol. Bolo jasné že sa zabáva. Mal radosť keď sa z neho ľudia báli. Vedel som to, ale vedel som aj to, že musím z tadiaľ zmiznúť, skôr ako bude ešte horšie. Poobzeral som sa okolo seba a uvidel som meč, ktorý bol zavesený na stene. "Chceš újsť?" opýtal sa znovu, ale ja som nič nepovedal, stále som vymýšľal plán, ako z tadiaľ zmiznúť...

--Sakura--
Čo mám robiť? Musím sa z tadiaľto nejak dostať, ale ako? Začínam sa báť o Sasukeho. "Bojíš sa o toho idiota?" opýtal sa s posmechom. Nie...nesmiem sa o neho báť. Musím mu veriť, viem že je silný. Viem to. "Nebojím sa....ja mu verím, verím že ma zachráni..." povedala som a pozrela som sa mužovi do tváre. Bol zarazený ale hlavne bol naštvaný. Prišiel ku mne a chytil ma za krk. "Nemôžem uveriť, že práve ty, veríš ľuďom! Mala by si sa hambiť! Si predsa mŕtva! Máš ľudí nenávidieť, majú sa ťa báť, ale ty ich máš rada! Mala by si sa rozplynúť a už neexistovať!" skríkol a vytiahol nôž. Bola som vystrašená, ale dôverovala som Sasukemu, verím že po mňa príde. Zachráni ma, verím tomu. "Zmizni!" skríkol a napriahol sa. Ja som zavrela oči a zašepkala som... "Sasuke..." zrazu som započula ako sa otvorili dvere a stisk toho muža sa uvoľnil. Otvorila som oči a zaklipkala som nimi. Pozrela som sa pred seba a uvidela som toho muža, ktorý mal krvavé ústa a polovicu tváre už nemal. Zrazu som započula od toho muža. "Ten hajzel...vždy si ťa nájde..." bol vážne naštvaný, ale nevedela som o kom hovoril. "Yuugiro!" skríkol a niekto sa za tým mužom objavil. Bola to postava ktorá mala čierne krídla a bola celá oblečená v čiernom. V ruke držala zvláštny meč, v ktorom bol vyrytý ornament. Dostala som z tej postavy strach, nevedela som čo chce po mne a rozhodne som nevedela kto alebo čo to je. "Hmm...pre tento raz ťa nechám ísť..." povedal ten muž a zmizol a ja som spadla na zem. Pozerala som sa na tú postavu, nevedela som sa pohnúť od strachu, ktorý som mala. On spravil krok dopredu a ja jeden dozadu. On spravil 2 kroky dopredu a ja zase 2 dozadu. "Kto si?" opýtala som sa ho zo zatajeným dychom. On na mňa ukázal prstom a niečo si začal mrmlať. Potom sa predo mnou sa objavila tá záhadná postava. Nevidela som mu úplne do tváre, ale jasne som videla, tie jeho svetlomodré oči, ktoré žiarili ako hviezdy na nebi. Prišiel ku mne bližšie a niečo mi zašepkal do ucha, nevedela som čo povedal, pretože hovoril zvláštnou rečou. Stále som mala strach, ktorý sa i šíril po celom tele. Od korienkov vlasov až po palce na nohách, strach sa šíril všade. "Bojíš sa?" opýtal sa zrazu a pozrel sa na mňa. Jeho oči svietili temnotou. "Huh?" opýtala som sa. Bola som prekvapená, že ku mne prehovoril. "Bojíš sa?" opýtal sa znovu a ja som sa so strachom v očiach pozrela do tých jeho. "Bojíš sa..." zrazu povedal za mňa. Ja som ako začarovaná prikývla na jeho vetu. On sa škodoradostne usmial a znovu povedal. "Strach..." chvíľu som si myslela, že je rád, že sa ho bojím, ale po chvíli jeho oči boli plné smútku. "Neboj sa, prosím..." povedal a zmizol. Zhlboka som sa nadýchla a spadla som na kolená. Bola som úplne v šoku. Kto bola tá osoba?
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 saske8310 saske8310 | E-mail | 10. února 2013 v 8:16 | Reagovat

vyborny diel už sa neviem dočkat pokračka.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama